Iracionálnosť slovenskej politiky

Autor: Andrej Petrus | 25.11.2014 o 9:51 | Karma článku: 3,67 | Prečítané:  373x

25 rokov po Nežnej revolúcií je dostatočne dlhá doba aby sa dalo objektívne zhodnotiť čo je chybou v tejto spoločnosti, prečo sa očakávania mnohých nenaplnili. Sú dva základne problémy, ktoré považujem za najdôležitejšie.

Prvým tým dôležitejšim je iracionálnosť politických rozhodnutí, politiky ako takej či smerovania spoločnosti. Iracionálnosť či už z pozície politika, ktorý proklamuje verejnú službu alebo iracionálnosť z pozície občana, ktorý volí na základe pocitov a nie na základe zdravého úsudku.

 

Druhým problémom , ktorý trochu vyplýva z prvého je v európskom priestore rekordne nízka volebná učasť, či už na celoštátnej, alebo regionálnej a komunálnej úrovni.

To čo je v iných štátoch štandardom, v malej krajine, ktorá sa niekedy javí byť absolútne izolovaná od okolitého sveta, vôbec neplatí. V tejto krajine neplatia argumenty, neplatí tu mienka inteligencie. Neplatí tu rešpekt voči nepísanej sile názoru nezávislých think tankov.

V krajine v ktorej sú politici volení viac pocitmi ako zdravým úsudkom občanov sa politik nemusí obávať, že potrebuje silné argumenty na obhajobu. Čo politik potrebuje je vedieť vytvoriť zápletku, rozuzlenie, drámu, vytvoriť telenovelu v priamom prenose, veď obyčajní ľudia predsa nerozumejú ekonomickým či právnym pojmom. V poriadku. Čo ale v poriadku nie je je to, že to zašlo tak ďaleko, že politici už ani nie sú nútení zodpovedať sa časti spoločnosti ktorá je viacej kritická a požaduje jasné vysvetlenia. Slovensko postráda kultúru kladenia otázok a tým pádom aj kultúru zodpovedania otázok. To, že premiér istého času a aj doteraz odmieta reagovať na isté otázky alebo selektuje s ktorými médiami komunikovať bude a ktoré bude ignorovať, je absolútne neakceptovateľné. Nie je to tým že by odpovedať nevedel, s jeho šikovnosťou slova by vedel akúkoľvek tému zvrátiť vo svoj prospech. Ide jednoducho o to, že je to pre neho komfortnejšie a zároveň vytvára opäť ďaľšie divadlo – trucovitá hra na ublíženého. Opäť ide o to že v slovenskej politike a spoločnosti nejde o argumenty ale oveľa viac o emócie.

V parlamentných voľbách v roku 2012 bola volebná účasť 58,14% . Smer získal 44,4% hlasov a získal 83 poslancov teda väčšinu v parlamente. Väčšina v parlamente je v demokratickom režime vždy nebezpečná okolnosť ako to môžeme vidieť či už na príklade Slovenska dnes alebo Maďarska. Treba si ale uvedomiť že 44% z 58% oprávnených voličov predstavuje iba 1 134 280 hlasov. Čiže iba jedna štvrtina oprávnenych voličov rozhodla o tom, že Smer bude mať dominanciu v parlamente a bude sám v koalícií po dobu štyroch rokov. Chybou čoho sa toto stalo? Každý, ktorý odovzdal hlas Smeru ho odovzdal legitímne, v tom problem nie je. Problém je s tými voličmi, ktorí voliť neboli, práve oni nechcene docielili to, že 44% = 1,134 mil hlasov, čo veru nie je pekný pomer.

So súčasným trendom ignorácie volieb, čo sme naposledy videli na volebnej účasti v Bratislave, ktorá dosiahla pri voľbe primátora iba 33,79%, sa tento nepomer ešte znásobí a o verejných osobách rozhodne iba hŕstka občanov.

Demokracia nemôže fungovať s tak nízkou účasťou a tak ľahostajnou verejnosťou. Ľudia sú z politiky znechutení a preto sa ju snažia ignorovať, čo si ale neuvedomujú je, že to náramne vyhovuje súčasnej garnitúre. Načo bojovať o sympatie a hlasy keď majú stabilnú základňu voličov, ktorým stačia vlaky zadarmo, futbalové ihriská a dramatická rétorika? Chlieb a hry.

Častokrát sa nedá odlíšiť ktorá strana zastáva aké názory. Ani Smer, akým sa proklamuje, nie je takým sociálnym a ani iné politické strany nezastávaju stále pozície, ktoré by od nich človek očakával. Politická agenda totiž voliča nezaujíma. Politický program ktorý je stabilný a dlhodobý vytvára legitímnu a transparentnú súťaž o voliča, na Slovensku ide u voliča ale skôr o sympatie ako o zastávanie vlastných záujmov a zdravý úsudok. Možno je to preto, pretože žiadnej politickej strane sa nedá veriť - ako mnohí argumentujú. Toto ale vyplýva práve z faktu, že sme nedostatočne kritickí, nekladieme otázky, média nevytvárajú dostatočný tlak a väčšina spoločnosti sa neriadi na základe racionálnych pohnútkov.

To že sú isté politické strany prepojené z určitými korporáciami a finančnými skupinami je systém, ktorý funguje po celom svete. Jedny zastávajú záujmy druhých, čo ale na Slovensku chýba je aj tá druhá strana. Že volič podporuje politickú stranu pretože práve ona zastáva jeho záujmy – dlhodobo a transparentne, nie len pred voľbami. Toto zatiaľ akosi na Slovensku nefunguje.

Moja spolubývajúca pochádza zo Švajčiarska a častokrát sa bavíme o ich priamej demokracií. Stále sa ale sám seba pýtam - ako môže také niečo fungovať? Nie je príliž riskantné nechať pravidelne zodpovedať dôležité otázky celou spoločnosťou? Dá sa spoľahnúť na to, že každý sa nad tým racionálne zamyslí a bude prezentovať svoj názor? Očividne to u nich funguje. Možno som príliž skeptický ale nemyslím si že by zatiaľ naša spoločnosť aj po 25 rokoch slobody dosiahla také štádium. No sme na správnej ceste.

Slovensko musí byť kritickejšie a racionálnejšie, no treba začať od seba. Sebakritikou . Ako som tomu ja pomohol? 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?